Pôvod: Jeleň sika (Cervus nippon) pochádza z Ázie, konkrétne z Japonska, Kórey, Číny a častí Ruska. Jeho meno „sika“ pochádza z japonského slova „shika“, čo znamená jeleň. Do Európy bol dovezený v 19. storočí, najmä na účely poľovníctva a chovu v oborách. Z niektorých obôr sa však rozšíril do voľnej prírody.

• Veľkosť a vzhľad: Je menší než európsky jeleň lesný (Cervus elaphus). Má štíhlejšie telo, kratšie končatiny a jeho sfarbenie sa mení podľa ročného obdobia. V lete má typické hrdzavo-hnedé sfarbenie s bielymi škvrnami, ktoré v zime často miznú a srsť nadobúda tmavšie, sivohnedé odtiene.
• Parohy: Samce majú štíhle, elegantné parohy, ktoré nie sú také mohutné ako u európskeho jeleňa. Počet vetiev na paroží je menší, zvyčajne 4 až 8.
• Povaha: Jeleň sika je veľmi opatrný, rýchly a vynikajúci skokan. Na rozdiel od iných druhov jeleňov sa dokáže lepšie prispôsobiť rôznym klimatickým podmienkam.
• Zvukové prejavy: Jeleň sika je známy svojimi charakteristickými zvukmi – od pískania až po hlasné štekavé volania, ktoré môžu pripomínať psy.
• Adaptabilita: Dokáže prežiť v rôznych prostrediach, od lesov po močariská. Je veľmi odolný voči chladu, čo mu umožnilo rozšíriť sa do mnohých oblastí.
• Škodlivý hybridizmus: V niektorých častiach Európy sa kríži s jeleňom lesným, čo vedie k genetickému znižovaniu čistých populácií oboch druhov.
• Rozšírenie: Jeleň sika bol umelo introdukovaný v strednej Európe, najmä v Českej republike, Rakúsku, Nemecku a častiach Slovenska. Najväčšie populácie sa nachádzajú v Česku, kde sa v niektorých oblastiach považuje za škodcu kvôli nižšiemu počtu prirodzených predátorov a jeho schopnosti ničiť lesné porasty.
• Obľúbené biotopy: Preferuje zmiešané lesy s dostatkom krytu a vody. V Česku je rozšírený v pohoriach, ako sú Krkonoše alebo Šumava.
• Ochrana a regulácia: Vzhľadom na jeho rýchle šírenie a škody na vegetácii sú populácie jeleňa sika v strednej Európe často regulované lovom.