Turecko – raj pre lov diviakov

Turecko je už dlhé roky známe svojou svetovou výnimočnosťou pokiaľ ide o lov diviakov a považuje sa za skutočný raj pre poľovníkov. Za posledných 25 rokov sa stalo toto miesto absolútnou top destináciou, hneď pre niekoľko dôvodov. Všetky ošípané sú nedotknuté kvôli islamským pravidlám, proste turci ich nejedia a turecké poľovníctvo je historicky na inej úrovni ako naše. Vedeli ste, že turecký poľovníci smú vlastniť iba brokové zbrane? Ako iste uznáte, v horskom teréne s riedkou vegetáciou sa čierna zver loví s jednotnou strelou veľmi obtiažne. Preto zapožičanie opakovacích guľovníc na mieste je nemožné a tak je potrebné si vlastnú zbraň doniesť. Nízky tlak lovu v priebehu niekoľkých rokov viedol k obrovskému nárastu populácie diviakov v tejto oblasti. Medzi nimi je veľké množstvo starých kancov so silnými klami. Preto aj naše resp. moje poľovnícke cesty viedli do krajiny polmesiaca už niekoľko krát, či už na spoločné alebo individuálne lovy.  Lov kancov v Turecku je veľmi špecifický v porovnaní s lovom na Slovensku. Vyžaduje si tvrdú prípravu a intenzívne prikrmovanie lokalít, v ktorých bude samotný lov prebiehať a to či už individuálny v noci alebo v podobe spoločných poľovačiek cez deň.

 

V prípade individualneho lovu je pre jedného lovca je pripravených 15 až 20 rozličných krmovísk v lokalitách s vysokým výskytom diviačej zveri. Loví sa večernou resp. nočnou posliedkou s používaním nočnej techniky. Profesionálny sprievod má prehľad o krmoviskách, preto sa lov sústreďuje do lokalít, ktoré pravidelne navštevujú kapitálne kance. Počasie závisí od obdobia lovu - loví sa v príjemnom podnebí od októbra do apríla, kedy nočné teploty počas skorej jesene neklesajú pod 10°C, avšak v zimných mesiacoch sa v noci pohybujú teploty okolo -5°C. Je dôležité mať aj dobrú obuv, avšak pohodlnú a ideálnu na tiché pohybovanie sa terénom. Neoddeliteľnou súčasťou nočného lovu je kvalitná nočná technika určená na lov, popr. aj na pozorovanie. Lov diviačej zveri počas spoločnej poľovačky je už iný príbeh, kde sa naplno prejavia rozdiely v tradíciách a prístupe k poľovníctvu. Jeho špecifiká, krásy aj vtipné stránky som sa rozhodol ozrejmiť príbehom z mojej ostatnej cesty z januára 2023 takto:

 

Vnútroštátnym preletom z Istanbulu sa dostávame do našej destinácie a tou je mesto Konya. Získaním hlavnej batožiny z pása naše pôsobenie na letisku len začína, napokon import guľových zbraní podlieha prísnym pravidlám a to od kontroly dokladov, cez povolenia a prítomnosť miestnej agentúry až po počítanie nábojov (max 50ks). Po odchode z letiska nás čakala dlhá cesta smerom na západ do menšieho mesta Beysehir, najradšej by som už bol na mieste, ale je pravdou, že som si z okna auta naplno užíval okolitú scenériu – jedinečné prostredie tureckých ulíc, západ slnka, malebné dedinky s minaretmi a obrovské rozľahlé územia, okolo ktorých sme prechádzali. Toto nádherné prostredie som nasával plnými dúškami a snažil som sa zachytiť každý jeden detail, ktorý sa okolo nás lemoval. Častým detailom bola podobizeň Ataturka, ktorého domáci inak nazývajú ako otec národa.

 

Všadeprítomný bol skúsený sprievodca, ktorý pochádza priamo z Beysehir. Práve toto miesto na brehu rovnomenného jazera je pre nás kľúčové, keďže tu budeme ubytovaní a lov bude prebiehať v tesnej blízkosti. Mehmed je taktiež skúsený lovec, dokonale pozná terén a vie odhadnúť správanie zveri. Oblasti na spoločný lov sú starostlivo vyberané, až do poslednej chvíle sa kontroluje, či je na danom mieste dostatočný výskyt čiernych rytierov. S úľavou som si vydýchol, keď sme po niekoľkých hodinách konečne dorazili na hotel, ktorý sa nachádza len kúsok od nášho poľovného revíru. Turecko ma už od prvej chvíle očarilo. Pohostinnosť miestneho ľudu ma naozaj prekvapila, už od samotného začiatku na hoteli sme zažili ich láskavé uvítanie.

 

Noc sme strávili na hoteli, bolo pre nás viac ako potrebné nabrať sily na nasledovné tri lovecké dni, kde som spolu s kolegom Tomášom doprevádzal zahraničnú skupinu. Východ slnka a s ním všade prítomný hlas meluzína z minaretu pre nás značil jediné – je čas vstávať, naraňajkovať sa a vyraziť. Pred hotelom stoja naštartované terénne autá, lovci nastúpení, ale domácich nikde. Ako každé ráno, všetci sa svorne radili pri cigarete a silnom rannom čiernom tak typickom čaji v miestnom pohostinstve. Po rozdelení sa do áut nám Mehmed začal rozprávať o prostredí, o poľovačke, plánoch a že “dumuz” je veľa, tak miestny hovoria diviakom. Po krátkej jazde sa dostávame do oblasti kde bude prvý pohon. Na veľkom parkovisku sú už nachystaní účastníci pohonu, ktorým sú okrem pokynov rozdávané petardy, megafóny a náboje do poplašných zbraní. Áno, dobre čítate, proste pohonom v Turecku sa nenesia pre nás typické “haj haj haááj”, zvuk lesného rohu či štekot psích pomocníkov, ale zvukové prejavy uvedeného vybavenia. Iste pár psíkov v pohone uvidíte, ale kynologický orgazmus to nie je. Akokoľvek, lovci si vylosovali čísla - štandy a po strmom kopci sme stúpali hore. Okolo nás sa rozprestierala jedinečná príroda. Turecká príroda býva obyčajne zobrazovaná ako vyprahnutá a skalnatá pustina. Ale opak je skutočnosťou. Krásna zelená divočina so všetkými druhmi stromov a rastlín. Bol to naozaj zážitok a to sme neprišli k tomu hlavnému – lovu. Rozostavili sme sa od úpätia kopca až po jeho vrchol, kedy môj štand bol treti od vrchu. Pre dotvorenie koloritu príbehu dodávam, že ako spoluorganizátor loveckého zájazdu som bral štand aký ostal.  Pohon začal, s výhľadom na okolitú krajinu som nasával slnečné lúče a zvuky petárd, síren z megafónu a štekot psa. Práve ten bol stále bližšie a bližšie, čo značilo jediné. Pripravil som sa na streľbu dúfajúc, že pes ženie diviaky. A bolo tak, potichu sa na mňa valí samostatný kus - kanec. Zastavil som dych, namieril na zviera a vystrelil. Ozvala sa rana, stále som nedýchal od napätia, ktoré mojim telom lomcovalo. Ostalo ticho, tušil som, že to je dobré znamenie a potichu som ostal na mieste, veď kde je jeden kus, môže ich byť viac. Pes dobehol a hlásil úspech ako aj po chvíli kolega Tomáš, ktorý zbehol skontrolovať úlovok. Na tvári, na základe Tomášovej gestikulácie, sa mi objavil víťazný úsmev. Toto bol naozaj výborný začiatok dňa a trojdňovej poľovačky. Lepší som si ani nemohol predstaviť, napokon dospelý medailový kanec s dĺžkami zbrani 23 cm by spravil  radosť nejednému lovcovi. Dolinou sa ozývali výstrely zbraní aj iných lovcov, čo vyčarovalo mne ako spoluorganizátorovi ešte väčší úsmev. Prvý pohon a hneď kanec, to som ešte nevedel čo ma čaká. Nakoľko sa scenár opakoval a spolu sa mi podarilo uloviť 3 dospelé kance nepočítajúc netrofejové kusy, som sa zakrátko stal terčom srdečných žartov, že pri mojom šťastí môžem ostať aj pri autách na parkovisku a 100% niečo na ma príde. Pred posledným pohon v poslednom dni sme si ako pred každým kolom vyťahovali čísla, teda zahraniční hostia. Čo ostalo v klobúku bolo priradené mne. Neprečítajúc si ani len číslo štandu sa pýtam: “Anybody want my number, gentlemen?” Zazneli len úsudky, že už končíme a toľko šťastia mať naozaj nemôžem a tak si mám svoje číslo nechať. Dostávam sa na svoj štand s odhodlaním, že už nebudem strieľať a tak zaujímam polohu ležmo, kedy som vskutku mal zbraň pohodenú a nenabitú bokom. Vynechám beletristický opis nasledujúcej hodiny a skrátim to: v poslednom kole som ulovil 11 ks, slovom jedenásť kusov diviačej zveri. Úprimne, robil som maximum aby som otočil zver na vedľa stojacich lovcov a to či už výstrelmi alebo nabehnutím a postavením sa pred bežiacu čriedu. Nebyť tejto zúfalej aktivity, ulovil by som určite pomerne viac kusov. So zmiešanými pocitmi som sa vracal k súputníkom, ktorí už z diaľky radostne mávali a doslova neveriacky rehotajúc sa ma vítali a gratulovali k úspechu. Ono poľovačky s džentlmenmi zo škandinávie majú svoje čaro. Aj toto len deklaruje, že aj k úspešnej  spoločnej poľovačke treba veľkú kus šťastia, avšak aj streleckého umu.

 

Rád by som deklaroval tento môj úspech či celkový súhrnný zdarný výsledok fotografiou z výradu, ale to sa počas spoločnej poľovačky v Turecku nedočkáte. Všetky ulovené kusy zostávajú na mieste napospas líškam, vlkom či krkavcom. Jednak turci toto mäso nekonzumujú a zber ulovených kusov by spomaloval samotný priebeh. Dovoľujem si pripomenúť, že denne sa organizujú 3 až 4 pohony a to na veľkom území v náročnom teréne. Prirodzene, kancom “zúbková víla”, tak sme volali miestneho špecialistu s kýblikom a sekerou zbrane odoberie a medzi pohonmi vyvarí.  Medzi pohonmi sme si užívali aj spoločne strávený čas, vymieňali zážitky nielen z tohto lovu. Naše žalúdky neboli nikdy prázdne, jedlo sa pripravovalo priamo pred našimi očami v revíri na drevenom uhlí. Pripravované pokrmy boli naozaj veľmi chutné a výživné. Po návrate večer sme navštívili aj miestne gastronomické zariadenia, kde sme mali možnosť okoštovať nielen pravý kebab či a tradičnejšie pormy ako baklava, či tepelne spracované semeníky z capa. Nuž, iný kraj - iný mrav.

 

V Turecku je poľovačka veľmi zaujímavá  a naozaj nezabudnuteľný skrz spôsob pohostinnosti, jedla a jedinečného spôsobu organizácie samotnej poľovačky. Tento zážitok mi ostane navždy v pamäti s predvolaním lovu a lesu zdar!