Lov Soba arktického v Nórsku

Sob arktický

Sob arktický, známy aj ako karibu v Severnej Amerike (Rangifer tarandus), je fascinujúce zviera prispôsobené na život v extrémnych podmienkach arktickej tundry a boreálnych lesov. Tento kopytník patrí do čeľade jeleňovitých a jeho výskyt siaha od Severnej Ameriky, cez severnú Európu, až po Sibír.

Sob arktický je vybavený hustou srsťou, ktorá ho chráni pred extrémnymi mrazmi. Jeho podsada obsahuje duté chlpy, ktoré slúžia ako tepelný izolant a zlepšujú vztlak pri plávaní. Špeciálne tvarované kopytá mu umožňujú ľahký pohyb po snehu a zamrznutej pôde, pričom v lete sa ich povrch stáva mäkším, aby lepšie držali na mokrom teréne.

Soby sú bylinožravce a ich hlavnou zložkou potravy sú lišajníky, ktoré dokážu nájsť aj pod vrstvou snehu. Okrem toho konzumujú trávu, listy, machy a tiež huby. Sob arktický je známy svojimi sezónnymi migráciami, ktoré môžu byť jedny z najdlhších medzi suchozemskými zvieratami – niektoré stáda prekonajú až 5000 km ročne.

Sob arktický je symbolom divokej prírody severu. My sa nachádzame v lokalite s najstaršou populáciou sobov na svete, preto je nám cťou poľovať práve tu v zemi praotcov všetkých sobov.

 

Naša cesta

Tento raz sme sa rozhodli vynechať lietadlo a na cestu do Nórska sme sa vydali autom. Cesta, spolu s plavbou trajektom, trvala dva dni. Prvá časť viedla cez Čechy a Nemecko, kde sme sa vo večerných hodinách nalodili na trajekt a skoro ráno vylodili v Švédsku. Počas noci sme sa vyspali a doplnili sily.

Našim cieľom bolo mesto Skjåk. Toto mesto je jednou z najsuchších oblastí v Nórsku, s ročným úhrnom zrážok len okolo 300 mm. Vďaka tomu je známe svojimi tradičnými zavlažovacími systémami („kanalir“) – ručne kopanými kanálmi, ktoré miestni obyvatelia používali už stovky rokov na zavlažovanie polí. Cez mesto preteká rieka Otta, ktorá je populárna medzi vodákmi a rybármi. Mesto je tiež známe kvalitnými mliečnymi produktmi a miestnou kuchyňou. Na prípravu jedál využívajú hlavne mäso z diviny, a preto nie je nezvyčajné, že veľmi kvalitný a chutný hamburger z losa či soba kúpite aj na benzínovej pumpe.

Do mesta sme dorazili v podvečer. Na mieste nás už čakal náš lovecký sprievod. Nasledovala rýchla porada, na ktorej sme si povedali, čo nás bude čakať nasledujúci deň. Ubytovali sme sa v miestnom penzióne, pripravili veci na ráno a unavení zaľahli do perín. V nasledujúci deň nás čakal peší výstup na loveckú chatu. Všetky svoje veci, vybavenie, ako aj stravu, je potrebné  odniesť na vlastnom chrbte.

Po raňajkách sme sa presunuli autom bližšie k horám. Cesta trvala približne 30 minút a zastavili sme sa na „horskom“ parkovisku na úpätí hôr. Pred nami bol približne 7-kilometrový pochod smerom do hôr. Peší presun nám trval necelé tri hodiny, no nikam sme sa neponáhľali. Cestou sme si vychutnávali krásy nórskej krajiny a kochali sa množstvom vodopádov.

Lovecká chata sa nachádza v údolí na hranici troch národných parkov – Jotunheimen, Breheimen a Reinheimen.

 

Jotunheimen

Názov Jotunheimen znamená „Domov obrov“ a odkazuje na impozantné vrcholy a dramatickú krajinu. Nachádza sa tu 29 z najvyšších vrchov Nórska, vrátane najvyššieho vrchu krajiny Galdhøpiggen (2469 m).

 

Breheimen

Názov Breheimen znamená „Domov ľadovcov“. Nachádza sa tu Jostedalsbreen, najväčší ľadovec na európskej pevnine. Tento park ponúka množstvo ľadovcových výletov a túr. V oblasti parku sa našli staré archeologické artefakty, pretože ľudia tu prechádzali a žili už tisíce rokov.

 

Reinheimen

Názov Reinheimen znamená „Domov sobov“. Tento park je jednou z najväčších oblastí v Nórsku, kde sa voľne pohybujú divoké soby. Reinheimen je známy svojou nedotknutou prírodou a malým zásahom ľudí. Je ideálny pre tých, ktorí hľadajú ticho a skutočne divoké prostredie.

Po príchode na chatu nás privítali ďalší loveckí sprievodcovia, ktorí nás ponúkli miestnym pivom. Výstup síce nebol veľmi dlhý, no naše batohy mali približne 40 kilogramov. Viete si preto predstaviť, ako sme sa tomuto osvieženiu potešili. Počas prvého dňa bolo navyše veľké, až nezvyčajné teplo na toto ročné obdobie. Dolu v meste bolo nameraných 22 stupňov.

Soby nemajú radi teplo. Počas takých dní sa chladia na vrcholoch hôr, prípadne v okolí ľadovcov. Vedeli sme, že táto poľovačka nebude jednoduchá, a že kvôli teplému počasiu budeme musieť ísť do hôr za nimi.

S Viktorom (lovcom) sme sa na lov a na soby veľmi tešili. Preto sme sa rozhodli prezrieť okolie už v prvé popoludnie. Miestne hory sú zradnejšie, ako sa nám na prvý pohľad zdalo, a pohyb po klzkom lišajníku nie je vôbec jednoduchý. Po výstupe na horu sme sa na seba s Viktorom pozreli a s úsmevom skonštatovali, že to bude zábava.

Prvý deň bol na svojom konci a po návrate do loveckej chaty sme si dali výbornú večeru v podobe mäsových guliek z losieho mäsa a miestnu špecialitu – nápoj Hoppe gubbe. Bola to 60 % vodka, vriaca voda a sirup z lesného ovocia. Nápoj prehrial naše svaly a po náročnom dni, kedy sme prešli viac než 19 km, sme sa cítili veľmi uvoľnene.

Pred nami boli ďalšie tri lovecké dni.

 

Nepriazeň počasia či lovecká smola

Ráno druhého dňa sme sa prebúdzali za zvuku silného dažďa. Náš lovecký sprievod usúdil, že bude múdrejšie počkať, kým sa počasie nezmení. Pohyb po klzkých skalách vysoko v horách je nebezpečný a vystaviť sa dažďu a vrátiť sa späť do chaty celý premočení tiež ničomu neprospeje. Svoj druhý deň sme preto strávili v okolí chaty, kde sme sa v rieke snažili chytať ryby, počúvali sme nórske piesne za sprievodu heligónky v prevedení nášho loveckého sprievodcu a sledovali pohyb na okolitých kopcoch.

S príchodom dažďa sa výrazne ochladilo, čo hralo v náš prospech. Soby pravdepodobne zídu nižšie do údolí na pastviny. Vysoko v horách totiž nie je dostatok potravy.

V predposledné ráno nášho loveckého zájazdu opäť pršalo. Dážď bol však miernejší, a preto sme sa rozhodli vyraziť do hôr. Tentoraz sme išli skutočne vysoko a prekonali sme 900 výškových metrov, ťažkým skalnatým terénom či úsekmi pokrytými klzkým lišajníkom. Po výstupe na horu sme sa prezliekli do suchého oblečenia, pretože sme boli celý spotení. Krátko nato sme zazreli veľké stádo sobov pasúcich sa neďaleko od nás.

Soby majú vynikajúci zrak a ak ich vyplašíte, je po love. Utečú na veľkú vzdialenosť a späť do oblasti sa vrátia až po niekoľkých dňoch.

Na svojich pleciach sme preto cítili obrovský tlak. Nechceli sme nič pokaziť. Neustále sme kontrolovali vietor a držali sa blízko pri zemi. Doslova sme sa plazili po kamennom poli. K sobom sme sa priblížili na vzdialenosť 100 metrov. Stádo bolo početné, a preto bolo obrovským rizikom, že nás niektorý z jedincov zazrie. V stáde sa nachádzali ako samice a mláďatá, tak aj obrovské „zlaté“ samce.

Na zemi sme ležali približne hodinu a čakali na správnu príležitosť k výstrelu. Jeden kus prekrýval druhý a výstrel nebol bezpečný. Navyše, lovili sme starého výradového samca, tzv. spiatočníka. V tomto stáde ich bolo niekoľko.

Počasie a nórske hory mali pre nás však pripravené niečo iné. Zastihla nás hustá hmla a zvyšok dňa sme soby doslova naháňali ako duchov v hmle.

Lov sme odložili na nasledujúci deň. Pri meniacom sa počasí, hustej hmle a zlom vetre sme nechceli riskovať a soby vyplašiť.

 

Po každej búrke vyjde slnko

Máme tu posledné ráno, náš posledný lovecký deň. My však neprestávame veriť v úspech. Vieme, že soby sú hore a nikam neodišli. Pôjdeme preto za nimi. Celé údolie je ponorené do hmly. Viditeľnosť je veľmi nízka a môžeme ju počítať na pár desiatok metrov. My však kráčame smerom do hôr, kde dúfame, že bude hmla redšia.

Hmlou sa predierajú slnečné lúče a naša nálada stúpa. Hmla mizne a strieda ju prekrásne počasie. Ja idem posledný, predo mnou je Viktor a naši dvaja sprievodcovia. Kútikom oka zazriem, ako sa jeden z nich rýchlo prikrčí. Ostatní v momente zastanú a urobia to isté. Nevieme však, čo sa deje. Sprievodca berie do rúk ďalekohľad a prezerá späť do údolia smerom k rieke. Potichu zvolá: „Sú tam!“

Nachádzame sa vo veľmi zlej situácii – sobom priamo „na rane“. Vymyslíme preto plán, ako sa k nim dostať čo najbližšie. Ideme tesne jeden vedľa druhého, ako jeden útvar, jedno telo. Prekonávame horský potok, ktorý vznikol z roztápajúcich sa ľadovcov na vrcholcoch hôr.

Už len 50 metrov a schováme sa za skalu. Zostávame pritlačení k zemi a plazením sa pomaly posúvame vpred. Soby nás nevideli, a preto máme čas. Sú dobre zapasené a nevšímajú si svoje okolie. Vietor je výborný a my postupne prezeráme celé stádo, aby sme vybrali lovného samca. Soby sa neustále pohybujú a jeden prekrýva druhého. Opakuje sa situácia z predchádzajúceho dňa – nemáme možnosť výstrelu. Zrazu sa celá skupina pohne a na pravej strane osamotený zostáva stáť jeden starý samec. „To je on!“ zvolá sprievodca.

Ticho hôr pretne výstrel a ja v hľadáčiku svojej kamery vidím, ako strela zasiahla svoj cieľ. Ihneď informujem Viktora: „Dostal!“ Celé stádo začalo utekať, no náš sob ostáva pozadu. Prekonal ešte pár metrov a padol k zemi.

Po príchode k sobovi nasledovala radosť a dojatie. Slzy radosti, šťastia a pokory. Vrúcne objatia a gratulácie.

Ako kameraman a fotograf som sa zúčastnil poľovačiek v rôznych kútoch sveta, no lov soba v Nórsku bol jedným z najťažších.

Bol to lov plný emócií – splnený sen jedného lovca a ja som bol poctený, že som mohol byť jeho súčasťou.